Elinka teda bola hospitalizovaná v nemocnici a ja zatiaľ doma, v kuchyni stáli na zemi prázdne misky, na vešiaku vôdzka, hladila som snáď každého psa, ktorého som na ulici stretla, a pritom som myslela na moje malé slniečko, taký deficit na mňa doľahol. Opäť mi volali, že ju museli ostrihať pretože dermatitída sa nedá cez takú dlhú srsť liečiť, a že malú skúsia odpojiť od infúzie podať jej tuhú stavu aj perorálne lieky, ktoré musí stále užívať. Začala už sama močiť / sama, avšak za pomoci liekov na močenie / aj kadiť, granule síce odmietla, ale špeciálnu žalúdok šetriacu konzervu zbaštila a to bol aj pre mňa dobrý signál, že jej opäť chutí. Po tom čo konala porada ohľadne Elinkinho stavu, kde svoj názor vyslovili nielen neurológ, neurochirurg ale aj internistka a všetci čo sa o malú bielu pacientku starali, mi volali s tým, že vidia má na ňu neblahý vplyv to, že je v cudzom prostredí, neuvedomuje si prečo je zatvorená v klietke, nemôže sa hýbať, robia s ňou všakovaké procedúry a nikde nemá "svoju rodinu" skrátka, že je vidno, že je na mňa veľmi citovo naviazaná / keď som jej odniesla tričko s vôňou a opičku používala ich ako vankúš/ takže sa rozhodli tak, že mi ju skúsia na víkend prepustiť do domácej starostlivosti s tým, že budem prísne dodžiavať liečebný režim / podávanie liekov, interval močenia, masáže, cvičenie s nohami / sledovať ju a v pondelok hneď na kontrolu. Celá natešená s motýľmi v bruchu som kráčala za lekárom, keď ma viedol dlhou chodbou až k nej. Vošli sme do miestnosti kde bola na zemi ohrádka, na nej množstvo diek a spoza nich trčala malá biela hlavička, keď som si čupla a zavolala ju menom z celej sily sa priplazila na predných labkách ku mne, zovretá papuľka bez úsmevu, holý chrbátik a roztrasená nechodiaca Elinka. Čakala som rozradostenú a usmiatu Elinku tak ako ju poznám, čakala som vrtiaci sa chvostík ale nedočkala som sa...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára